V jednej triede sa prihlásila k životnému cieľu len jedna slečna. V rámci agroturistiky chce mať eko farmu. Zároveň pripomenula, že vo voľnom čase sa venuje činnostiam v duchu svojho cieľa a chodí na farmu ku koňom. Som presvedčený, že svoj životný cieľ sa jej nakoniec podarí splniť. Držím jej prsty. V ostatných triedach sa prihlásilo k cieli len zopár jednotlivcov, ale nechceli o tom rozprávať pred ostatnými. Buď hrali divadlo alebo sa báli o tom otvorene povedať, aby sa im ostatní neposmievali. Z mojej skúsenosti viem, že keď nebudeme rozprávať o svojich cieľoch, tak nám ťažko môže niekto pomôcť pri ich plnení. Hovorí sa že: „Nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie“. Naznačil som im, ako je dôležité pre človeka mať nejaký životný cieľ. Môžeme sa naň postupne pripravovať, vzdelávať a smerovať k nemu svoje pôsobenie a činnosť. Zrazu som uvidel v ich očiach, že začínajú o tom rozmýšľať. To ma naplnilo uspokojením. Či to niekomu skutočne pomôže, neviem povedať , ale mám z toho dobrý pocit. Stanovenie jasného cieľa nám uľahčuje naše rozhodovanie a ďalšie smerovanie v živote.
Po skončení prednášok som začal rozmýšľať o rôznych možných osudoch týchto skvelých mladých ľudí, z ktorých doslova vyžaruje energia. V hlave mi víria rôzne myšlienky a vyskakujú otázky. Keď niektorí nevedia, čo chcú v živote robiť, na akú školu sa asi prihlásia? Kedy zistia, že ich to nebaví? Nájdu odvahu ukončiť štúdium a prestúpiť na inú školu alebo statočne dokončia predpísané vzdelanie, len aby obstáli pred rodičmi? Niektorí povedali, že budú pokračovať v rodinnej firme. Prinesie im to vnútorné naplnenie? Dúfam, že áno. Koľkí z nich sa vzoprú želaniam rodičov a pôjdu si svojou cestou? Najviac vo mne rezonuje otázka: „Prečo má tak málo mladých ľudí svoj jasný životný cieľ“? Veď o pár mesiacov sa bude rozhodovať o ich ďalšom životnom smerovaní a budú si dávať prihlášky na vysoké školy. Prečo sa o tom doma nerozprávame so svojimi deťmi? Ak sa nebudeme doma rozprávať o tom, čo by chceli v živote robiť, ako im môžeme pomôcť ? Nie sme tak trochu na vine aj my rodičia, keď určujeme smerovanie našich detí podľa našich predstáv alebo nenaplnených túžob z mladosti?
Štatistiky hovoria , že zo sto ľudí dosiahnu evidentný úspech v odbore len 2-3 % . Sú to spravidla tí, ktorí už dávno vedeli , čo chcú v živote dosiahnuť a dlhodobo sa na to pripravovali od mala. Niektorí pokračujú v tradícii rodinného podnikania, ku ktorému boli od mala vedení. Všetci mali niečo spoločné. Predstavu, koncentráciu na jeden cieľ, úsilie a odhodlanie ísť za svojim cieľom. Často a rád sa rozprávam s rôznymi ľuďmi o ich cieľoch. Neradi sa o tom rozprávajú, ako keby to bolo niečo tabuizované. Je zarážajúce, že ani mnoho dospelých nemá jasnú predstavu o tom, čo chcú v živote dosiahnuť. Prispôsobili sa tomu, čo robí väčšina. Čo asi potom takíto rodičia môžu poradiť svojim deťom v ich budúcom smerovaní? „Dobre sa uč, synak a nájdi si dobré zamestnanie, kde dostaneš aj nejaké benefity“. Deti poslušne počúvnu a výsledky takého správania sú potom rôzne. Niektorí si nájdu prácu, niektorí nie. Tí, ktorí sa cítia neúspešní , o tých úspešných hovoria, že majú šťastie. Je to naozaj len o šťastí ???