Je ešte normálne pozdraviť cudzích ľudí?

Autor: Ján Zbojek | 11.6.2014 o 9:26 | Karma článku: 8,34 | Prečítané:  1300x

Každú nedeľu sa už tradične s manželkou  vydávame na poobedňajšiu prechádzku do blízkeho okolia. Tento krát sme si vybrali trasu okolo Hornádu. Je to naša obľúbená túra asi tak na dve hodiny svižným tempom. V sobotu som dokončil novú  knihu Šlabikár praktickej komunikácie a tak som mal z toho veľmi dobrý pocit.  Keď sme vyrazili, bolo krásne popoludnie a slnko sa konečne ukázalo v celej paráde. Neviem prečo, ale tak ma napadlo, že si v praxi vyskúšam niektoré odporúčania a tipy z knihy. Rozhodli sme sa, že dnes pozdravíme  každého, koho stretneme. Veď koniec koncov, ľudia by sa mali vzájomne pozdraviť, akurát  my to urobíme ako prví. V zahraničí je to normálne. 

Ako prvého sme stretli dole v podchode  zahraničného študenta, ktorý je nájomníkom  v pavlačovom byte. Pozdravili sme ho a nič. Ani si nás nevšimol. Veď aj prečo, asi sme iná veková kategória. Po chvíli sme míňali na ulici rodinku s deťmi a tí nám s rozpakmi odzdravili. Keď som sa obzrel, evidentne sa o tom rozprávali. Asi na to nie sú zvyknutí. Na mostíku pri Jakabovom paláci sme pozdravili nechápavého bezdomovca, ktorý ani len brvou nepohol.  Asi preto, lebo sme mu nedali milodar do plastového pohárika položeného pred ním.  V parku sme stretli malú skupinku mladých rómov. Po našom : „Dobrý deň“ sa úprimne zasmiali a vytešení postupne  odzdravili. Po chvíli nás dobehli, či nemáme pár centov na rožky. Náš pozdrav bol pre nich jasný  signál, ktorý do nich vlial obchodného ducha.

 Pri autobusovej stanici sme pozdravili skupinu mladých turistov. Evidentne prichádzali z nejakej túry alebo boli ešte na ceste. Na moje počudovanie ich to celkom potešilo a tak nám spontánne zborovo odzdravovali. Ešte dlho bolo počuť ich rozrušenie, ale aj ako ich to rozveselilo.  Ako ďalšieho v poradí som pozdravil pána v strednom veku, ktorý čakal na lavičke. Jeho reakcia : „My sa poznáme?“  ma celkom pobavila. „Nie, ale ste mi sympatický“ , odpovedal som a bez slova sme  šli ďalej.  Konečne sme sa dostali na chodník okolo Hornádu. Oproti nám šiel mladý cyklista, ktorému sme na poslednú chvíľu uvoľnili vyjazdenú koľaj a dali prednosť, lebo asi by nás zrazil. Po pozdrave „Dobrý deň.“ som len započul: „Geňo!!!“.  Evidentne sme ho rozladili v jeho sústredenej jazde, ale čo už.

Nasledujúci mĺkvy  pár s dvoma psíkmi bol našim pozdravom tak zaskočený, že nám nestihli odzdraviť. V ich pohľade bolo jasne napísané: „To čo si dovoľujete!?“. Keď som sa po chvíli obzrel, tak normálne zostali stáť a pravdepodobne zisťovali, čo sme zač.  Začali sme sa tým zabávať a tešili sme sa na ďalšie reakcie ľudí. Cestou naspäť sme sa zastavili na pivko v záhradnej reštaurácii, kde sme si rozobrali túto našu novú skúsenosť. Väčšina ľudí reagovala normálne, čiže odzdravili, prípadne sa usmiali. To je signál, že zdraviť sa je prirodzené a že slušnosť ešte nevymizla. Našli sa aj takí, čo si nás nevšimli a šli si svojou cestou. Starší ľudia takmer vždy odzdravili. Mnohí mladí boli z tohto nášho správania zaskočení . Niektorí  nevedeli, čo majú robiť a tak radšej zo slušnosti mechanicky odzdravovali. V dnešnom uponáhľanom svete začíname zabúdať  na základné komunikačné návyky a postupne sa uzatvárame do seba. Nikdy nie je neskoro, aby sme sa vrátili k prirodzenému správaniu. Tento experiment jasne ukázal, že človek je spoločenský tvor. Nezabúdajme na to, že  pozdrav a úsmev robia zázraky.  Neveríte?  Tak si to Vyskúšajte!  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?