Možno to nerobíme preto, lebo z najväčšou pravdepodobnosťou ani nás k tomu nikto neviedol. Takíto nepripravení a neskúsení mladí ľudia sa stávajú ľahkou korisťou profesionálnych obchodníkov, sprostredkovateľov a finančných poradcov. To už nehovorím o rôznych špekulantoch a podvodníkoch. Kedy sa majú naučiť preberať zodpovednosť za chod rodiny, čiže rozpočet, šetrenie energiami, upratovanie, varenie a nákupy? Prečo musia platiť krutú daň za svoje skúsenosti? Kto ich to má naučiť, ak nie my?
Základ výchovy bol, je a vždy bude v rodinnom kruhu. Od nepamäti matky učili svoje dcéry základy varenia, prania, žehlenia a udržiavania poriadku v domácnosti. Otcovia zaučovali synov, ako robiť drobné opravy potrebné pre chod domácnosti. Výmenu poistiek, žiaroviek, opravu tesnenia vody alebo zariadenia, ako vyvŕtať dieru na zavesenie obrazov a podobne. Všetko sa to robilo formou osobného príkladu a celkom prirodzene vtedy, keď bolo treba niečo vyriešiť. Mladí rodinní príslušníci boli prirodzene zapájaní ako pomocníci pri vedení a správe domácnosti. Chodili na nákupy, pomáhali s praním a žehlením, upratovali, varili alebo pomáhali s výchovou mladších súrodencov. Tieto skúsenosti s bežným chodom domácnosti zužitkovali, keď sa osamostatnili a zakladali si vlastné rodiny.
Ja osobne som mal u nás doma na starosti vysávanie, čistenie topánok a vysypávanie smetí. Bola to moja povinnosť. Keď som na niečo pozabudol, okamžite prišlo pokarhanie alebo sankcie. Tým, že som občas chodieval aj na nákupy, som mal prehľad o jednotlivých cenách potravín a drogérie. Takýmto spôsobom som si vytvoril návyky, ktoré ma sprevádzajú celý život. Mama vždy po výplate pred všetkými rozdeľovala peniaze na nájom, inkaso, stravu, bežný chod rodiny, sporenie a vreckové. Potom, čo zostalo sa použilo na najdôležitejšie veci, ktoré sme potrebovali. Takto sme mali prehľad o tom, čo a kedy si môžeme dovoliť. Ani ma nenapadlo pýtať si peniaze na nejakú „nevyhnutnú novinku alebo inú hlúposť“, lebo som vedel, že ju nedostanem.
Základ každej rozumnej domácnosti by mal tvoriť vyrovnaný rozpočet. To znamená, že výdaje by mali byť menšie alebo maximálne rovnaké ako príjem. Najväčší problém vidím v tom, že keď nepoznáme ceny tovarov a služieb, nemôžeme mať pod kontrolou výdaje. Preto väčšina mladých domácností žije od výplaty do výplaty systémom „z ruky do huby“. Čoraz častejšie už len za cenu úverov. Prestávame myslieť a už len tupo napodobňujeme druhých. Najsmutnejšie na tom je, že úplne strácame prirodzený „sedliacky rozum“. Je to múdrosť našich otcov. Prejavuje sa tým, že človek samostatne premýšľa nad vecami. Sedliacky rozum radí: „Kúp si len to, čo potrebuješ a to, na čo ti stačí príjem“. Potom sa nemôže stať, že sa necháte „nachytať na výbornú zľavu“ a nakúpite veci, ktoré nepotrebujete.
Hovorí sa, že „ryba smrdí od hlavy“. Náš štátny rozpočet je deficitný, čiže nevyrovnaný. To znamená, že dlhy štátu zaplatia daňoví poplatníci v budúcnosti. Mnohé európske štáty svojím nezodpovedným prístupom k verejným financiám stoja pred krachom. Potom je úplne prirodzené, že väčšina obyvateľstva na svete sa topí v dlhoch. Koľkým problémom by sme predišli, keby sme začali učiť svoje deti čo koľko stojí, aké sú rodinné výdaje a aký máme príjem. Čo by sa stalo, keby sa začali od mala podieľať na chode domácnosti? Myslíte si, že by stále žiadali všetky tie „potrebné veci“, keby vedeli aký majú rodičia príjem? Korene nezodpovedného správania sú v nevedomosti. Bez finančnej negramotnosti sa nepohneme dopredu ani o krok. Základ vzdelania a výchovy človeka je v rodine. Ak s tým chceme niečo urobiť, nemal by každý začať najskôr u seba? Najlepšia výchova je osobný príklad rodičov. Čo by sa stalo, keby sme my rodičia začali konečne učiť svoje deti ako sa vedie domácnosť priamo v praxi? Ako by im pomohlo, keby si vedeli vytvoriť a udržať vyrovnaný rodinný rozpočet? Keby všetci poznali ceny elektriny, vody a tepla, nezmenili by aspoň niektorí svoj prístup k šetreniu s energiami? Nie je práve najvyšší čas, aby sme s tým niečo začali robiť?
