Preto schvaľuje také množstvo ľudí svoju priemernosť a pohodlnejší život bez úspechov. To ich potom zároveň vedie k tomu, že nechcú dovoliť, aby aj iní dosiahli akýkoľvek úspech. Je totiž oveľa ľahšie prísť domov a partnerovi vysvetliť, že som síce prehral, ale že aj ostatní prehrali. Ťažko sa vysvetľuje, že som zlyhal a sused dosiahol ohromný úspech. Z toho potom máme zlý pocit. A o to tu ide. Menej bolí, keď sme na tom rovnako ako ostatní.
Jeden starší farmár si celý rozladený pozeral zničujúce následky povodne. „Jožo!“ zakričal sused. „Všetky tvoje prasatá odniesol prúd.“
„A čo Poliakove prasatá?“ spýtal sa farmár. „Sú tiež preč.“
„A Novákove?“ „Áno.“
„Hmmmm!“ zamrmlal farmár, trochu povzbudený. „Nie je to také zlé, ako som si myslel.“
Ak sú na tom aj ostatní biedne, máme lepší pocit a to nás tak trochu ospravedlňuje samých pred sebou. Prečo však, keď sú ostatní šťastní a úspešní, sme zatrpknutí? Nie je to preto, že si pri nich uvedomujeme svoju pohodlnosť a neochotu urobiť niečo navyše? V zamestnaní podobne ako v podnikaní alebo škole existuje určitý osvedčený systém práce. Ak chcete uspieť, je treba pracovať podľa neho. Je tu však jedna nebezpečná pasca. Je to šéf, ktorý sa na vás pozerá každé ráno pri holení alebo maľovaní. Súhlasím, je veľmi ťažké byť sám sebe šéfom!!! Väčšinou sme naučení buď niekoho riadiť, alebo sami byť riadení.
Prečo sme voči sebe príliš zhovievaví, málo disciplinovaní, plní tolerancie, pochopenia, výhovoriek, ospravedlnení? Prečo čoraz častejšie dávame prednosť priemernosti? Lebo nás to nič nestojí a je to tak pohodlnejšie!
Nebezpečenstvo priemernosti je v tom, že v konečnom dôsledku zlyhávame sami pred sebou ako osobnosti. To nám znižuje sebavedomie a úctu k sebe samému. Najhoršie je, že sa z toho vytvára návyk, ktorý potom zabraňuje rozvoju ľudstva. Výsledkom takéhoto správania je závisť a žiarlivosť, kvôli ktorým sme falošní a stále si niečo predstierame. Predstierame to, čo nemáme a ani nemôžeme mať. Sme z toho čím ďalej neprirodzenejší, napodobňujeme ostatných, súťažíme s nimi. Čo iné nám nakoniec zostáva, keď niekto iný má niečo, čo my nemáme a neexistuje prirodzená možnosť získať to? Aby sme sa z toho nezbláznili, musíme si nájsť nejakú lacnú náhradu. A tou je priemernosť.
