Úryvok je z pripravovanej knihy Jána Zbojeka : Systémové myslenie a človek.
Niektorí zasa majú svoje ciele, ale nepoznajú spôsob ako ich naplniť. Snažia sa, aktívne sa zapájajú do najrôznejších činností, ale napokon zistia, že výsledný efekt takéhoto snaženia je málo účinný. Pri svojej práci narážajú na rôzne prekážky, problémy, ktoré im zabránia v realizácii skvelej myšlienky. Nevedia sa preniesť ponad prekážky a preto väčšina po dvoch troch neúspešných pokusoch rezignuje. Preto nedokážu vytvoriť ani to, čo si dokážu predstaviť. Nie vždy platí, že veľká snaha je vždy korunovaná úspechom. Zvýšená snaha im nakoniec priniesla len väčšiu zaneprázdnenosť, stresy a nervozitu. Niečo im neustále uniká a výsledným efektom je len ďalšia premárnená príležitosť a napokon sklamanie. Po určitom čase sa už nepokúšajú ani pomyslieť na nejaké prevratné myšlienky, aby sa opäť nesklamali. Sklamaní a znechutení sa napokon zaradia k väčšine, ktorá hrá na istotu. Istotu predstavujú stabilizované zamestnanie, kde sa využívajú doteraz nadobudnuté vedomosti a skúsenosti ľudstva. Ľudia sa boja každého rizika a preto radšej robia to, čo väčšina. Ak budete robiť to, čo väčšina, budete mať to, čo väčšina ľudí, čiže nič. V konečnom dôsledku ľudia prestali samostatne rozmýšľať. Majú strach z prevzatia zodpovednosti za svoj život. Ak im aj niekto ponúkne príležitosť opäť zobrať život do vlastných rúk, len mávnu rukou a zamrmlú, že teraz nemajú čas. Celý zvyšok života sa podieľajú už len na tom, čo vymyslel niekto iný.
Najväčšie rezervy ľudí sú v pochopení podstaty skutočného života. Je to neustály vývoj a smerovanie od nedokonalého k dokonalému. Ľudia akoby na to zabudli a po skončení školy sa prestávajú ďalej vzdelávať. Keď sa im nedarí, tak sa vyhovoria na osud. Keby začali premýšľať, zistili by, že o svojom osude rozhodujú sami. Výsledkom takéhoto skresleného vnímania života je zmätenosť, obavy a neistota. Niekedy sa realizujeme tam, kde by sme vôbec nemali byť a naopak. Naša nepremyslená činnosť je často zameraná proti životu. Dôkazom je systematické ničenie životného prostredia a s tým spojené egoistické rabovanie surovín a ničenie prírody. Sme neoddeliteľnou súčasťou vesmíru, kde všetko so všetkým súvisí. Preto je v poslednom období vo svete toľko prírodných katastrof, ekologických havárií a nových druhov chorôb. Výsledkom je, že potom máme plné ruky práce s odstraňovaním rôznych následkov a porúch, ktoré sme si predchádzajúcou nerozumnou činnosťou spôsobili. Táto zaneprázdnenosť s hasením vlastných problémov nám zabraňuje pri akejkoľvek tvorivej činnosti. Podobný scenár sa premieta aj do osobného života jednotlivcov a ich životov. Sme neustále v zhone a väčšinu času pracujeme na plnení cudzích cieľov. To najdôležitejšie, čiže osobný rozvoj, práca na sebe a svojich cieľoch nám uniká.
