Všeobecne platí, že sebectvo je niečo hanlivé, zlé. Určite, na prvý pohľad sa to tak javí. Sebectvo má však dva rozmery. Jeden je „ľudský“ (prirodzený), odzrkadľuje našu podstatu, jedinečnosť a identitu (byť sám sebou). Druhý je „neľudský“ (neprirodzený), čiže poukazovanie na to, čím nie sme. Ľudia nám od mala vnucujú pocit viny a nazývajú nás sebcami, keď nekonáme tak, ako chcú. Začína to v rodine, keď nám rodičia hovoria, že sme tu pre nich. V škole a neskôr v práci nás nútia robiť to, čo je „prospešné pre spoločnosť“. Ale aj my sme spoločnosť, ktorá sa skladá z každého jednotlivca!!! V podstate každý, komu niečo odmietnete, vás môže nazvať sebcom. To je obyčajné citové vydieranie. Títo ľudia však nemajú právo hovoriť o sebectve, pretože vôbec nevedia, čo to je. Čo je teda sebectvo?